Dávno bolo, ľudia moji, dávno, keď kráľ vydal rozkaz: "Chlapi, dobre merkujte, dňom - nocou vartujte, lebo na krajinu ide strašlivá pohroma."
Nuž na kráľovský rozkaz vartovali po horách a úbočiach aj naši chlapi.
Doma zostali len ženy, deti a nevládni starci. A vtedy sa dovalila tá čierňava Turkov. Zurvalci v turbanoch na hlavách, tváre s fúziskami ako uhoľ, drancovali, pustošili, brali majetky, statky, ženy aj deti. Tábor si rozložili za dedinou. Rozhnevané chlapstvo dedinčanov sa dalo dokopy a na nich. Bijú ich deň, bijú druhý, držia sa statočne. Krv sa leje na oboch stranách. Tá čierna turecká sa mieša s našou priezračnou. Surovcov je presila. No naši chlapi mali hlavy na mieste, rozmysleli si to. 
V horách po Nárožnou býval starý pustovník - čudák. Ženy mu nosievali jedlo, mlieko, oprali mu. Nuž vybrali sa štyria chlapi k nemu. Rezko si vykročili. Kým pod Nárožnú prišli, slnko zapadalo, starček pod jaskyňou lúčil sa s ním. Poklonili sa mu. Starý pustovník odvrátil oči od zapadajúceho slnka a prenikavo pozerá na chlapov. Poklonili sa ešte raz a hneď zmosta doprosta mu: " Zratuj nás, mocný bratku, sme v hroznej núdzi. Ženy, deti nám Turci odvliekli. Zratuj!"
"Viem!" odpovedal starec vážne a mykol sivou hlavou. "Videl som ich ukrutníkov. Ale hovoríte, ženy, deti odvliekli? I tú, čo mi mlieko donášala? I tú modrookú dievčinu, čo mi chlieb podala? Dobre chlapi, pomôžem Vám, choďte, držte sa, ráno uvidíme!" Týmto slovami ich on prepustil. V noci ich odrazu zbuntošil strašlivý treskot hromov, zelené blesky besnili a oslepovali. Nastala neznesiteľná pohroma. Hučalo, trieskalo v ich ležoviskách. Držali sa tuho spolu. Noc bola strašná. V zúfalstve si chlapi vravia: "Udrieme na nich, nech sa to už skončí." Ale razom sa obloha začne trhať a cez čierne mraky vyskakuje bledé slniečko. Vydýchli si všetci. Vyzerajú nepriateľa. Ale juj, čože je to? Nepriateľa niet, miesto neho hlboká tichá dolina, zelenou horou obklopená, zurčiacim potokom pretínaná. Odľahlo im, slzy dojatia sa tlačia do očí. Dali sa do kroku - pustovníkovi poďakovať. Keď k nemu prišli bol vyslabnutý, ani usmiať sa nevládal. Pokýval šedinami a tíško chlapov ubezpečil, aby sa nebáli a úfnosť netratili. Bolesť sa časom zahojí a ešte sa budú šťastím spievať a smiať sa. Len aby boli vždy spravodliví, druhým dožičili a pomáhali. Slová starca ich chytili za sdrce. Poďakovali sa a vrátili do dediny. Pred nimi belaskavá hlbočina, nad nimi pestrá nebeská výšava. V hlavách sa im ešte dlho miešalo i to čo bolo, po čom túžili, smutné i radostné. Od tých čias veľa vody pretieklo omšenským potokom. Dolina za dedinou, kde udalosť stala sa, po Turkoch pomenovanie Turkovice dostala. A my pri nich bývame a túto povesť si rozprávame.
napísala pani Malová M. /zdroj Omšenské noviny/