Prapradávno žil v našej dedine bohatý sedliak, čo mal nielen pekný murovaný dom, ale aj toľko poľa a statku ako málokto v širokom okolí.  Mal dva páry koní o ktoré sa starali paholci a osem kráv o ktoré sa staral a pásol ich chudobný človek. Vraj choval rovných osem detí a jedno menšie ako druhé. V jeho dome vždy bol poriadok a aký-taký dostatok, ale iba dovtedy, kým jeho žena zdravá bola. Keď tá raz veľmi onezdravela, uložila sa do postele a zomrela, nastala v pastierovom dome bieda.

A časom veru aj hlad, aký do toho času nepocítili. A práve vtedy, keď pastier nemal nič čo by bol mohol deťom do úst dať, prišiel k nemu sediak a povedal mu: "Od dneška sa už nemusíš unúvať s pasením mojich kráv. Našiel som  iného pastiera, čo bude moje kravy pásť a o ne sa starať." "A či som vám neslúžil dlhé roky ako sa patrí?" ohradil sa pastier. "Ale veď hej, lenže od istého času akosi sa viac staráš o svoje deti ako o moje kravy. Preto som sa tak rozhodol." povedal pastierovi. Darmo sa pastier namáhal obmäkčiť gazdu, darmo sľúbil, že sa viac bude starať o kravy ako o seba a deti, všetko bolo márne. Gazda hľadel na neho chladnými očami a trval na svojom.
Keď si v ten deň lihal pastier neskoro večer do postele pomyslel si, že lepšie by bolo, keby dnes v noci tak tuho zaspal, že by ho už nikto nikdy viac nezobudil. Ako by mu bolo ľaho na srdci. Prišli mu ale na um jeho deti a všetko, čo by sa stalo keby ho nebolo. A tak potom usúdil, že bude lepšie ak ešte ostane nažive. Veď len dajako budevzdychol si a o chviľku zaspal. Ale nie na dlho. Bolo práve pred polnocou, keď bolo počuť ako by úder hromu do pastierovej chalupy, ža by sa v tej chvíli každý prebudil a osvietil sa celý dom. V tom pastier otvoril oči a zazrel na prahu starčeka s bielou bradou ako sa usmieva a kýva naň prsto. A zreteľne počul čo starček hovoril: "Poď so mnou, uvidíš neobanuješ. Ničoho sa nemusíš báť keď si poriadny človek." Pastier vstal z postele a šiel. Starček ho zaviedol do údolia, cez ktoré tiekol potôčik a povedal mu: "Odtiaľto smerom vedľa potôčika odrátaj deväťdesiat krokov a potom sa otoč napravo. Keď tak urobíš uvidíš skalu a vedľa nej to, čo ti gazda mal už dávno vyplatiť za tvoju statočnú robotu." Po tých slovách sa starček stratil, akoby sa prepadol do zeme. Pastier sa dlho neobzeral, kde sa starček podel, ale začal všetko tak robiť ako mu prikázal. Najskôr odčítal kroky a obrátil sa napravo, či naozaj niečo uvidí. A veru zhíkol, keď zazrel pred sebouto, čo nikdy v živote nevidel. Pred jeho očami bola veľká skala a vedľa nej všelijaké zlaté veci a drahokamy. To sa mi asi v očiach marí, alebo hádam snívam, pomyslel si v danej chvíli. Ale keď pokročil ku skale bližšie a videl ligotať sa všeliaké vzácnosti, možno preto, že bola práve jánska noc a vtedy sa zakliate poklady ukazujú, bol si istý, že je to tak ako vidí. Tu si pomyslel, nebudem sa ponúkať, vezmem si z toho tu, keď mi to starček ponúkol. A začal klásť zlaté veci do pastierskej kapsy. Naložil si toľko, čo sa mu de nej zmestilo. Zdalo sa mu však, že čím viac berie, tým toho pri skale viac pribúda. Nechcel však nenásytne lakomiť sa na bohatstvo, tak pobral sa domov a v duchu ďakoval starčekovi, že mu ukázal zlatý poklad, čím u pomohol z biedy. Keď vzácnosti premenil na peniaze, mal ich zrazu toľko ako nik v dedine. Deti sa mu od toho dňa do sýtosti najedli aj obliekli ako ostatné. Pastier sa netajil pred ľuďmi ako prišiel k takému bohatstvu. Hneď na duhý deň porozprával kde komu čo zažil v noci. Nakoniec povedal ľuďom, aby aj oni išli, že tam nájdu, čo tam nechal. Povedal im ako najlepšie nájdu to miesto. Ľudia čo tieto reči počuli, jeden za duhým sa tam rozbehli. Lakomci tam boli pravdaže prví. Zuby im však klepli naprázdno. Keď prišli na miesto, ktoré im pastier udal, nenašli nič. Ale predsa len zazreli zo zeme vyčnievať prečudesný balvan a okolo neho mnoho kamenia. Vtedy ktosi z ľudí povedal: " Tento kameň tu nikdy nebol ani kamenie. Kde sa to tu zrazu vzalo?" Keď ľudia nič nenašli, pobrali sa domov. Lenže tá skala a kamenie nikomu už nedalo pokoja. Kde kto o tom rozprával, že tam pastier poklad našiel, z ktorého potom ostalo len kamenie. Preto ľudia časom začali údolie nazývať "KAMENICE".