Denysa

26. rozprávka:

Školienka a dopravná výchova

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

V ten aprílový deň sa Školienka do školy náramne tešila. V triede totiž mali privítať vzácnu návštevu – naozajstného uja policajta v uniforme. Pani učiteľka povedala, že sa s deťmi porozpráva o dopravnej výchove. Školienka nevedela presne, čo to tá dopravná výchova je, ale bola si istá, že ju bude zaujímať. Okrem toho kto chcel, si mohol priniesť do školy kolobežku, aby im ujo policajt ukázal, ako sa riadi doprava.

V ten deň, tesne po zazvonení vstúpil do triedy policajt. V uniforme sa zdal najskôr prísny, ale onedlho deti zistili, že je veľmi milý. Žiaci si poobliekali bundy a pobrali sa s pani učiteľkou a ujom policajtom na ihrisko pri škole. Miňo sa však pozabudol, dlho mu trvalo, kým sa poobliekal, a preto zaostal. Keď ako posledný vychádzal zo šatne, celou dlhou chodbou prebehol sťa víchor. Na jej konci, tesne pri deťoch, Školienke a pani učiteľke, ktorí na neho čakali, sa mu šmyklo a rozčapil sa na zemi ako žaba. Rýchlo sa pozbieral a zaradil medzi deti, akoby sa nič nestalo. „Miňo, stále si opakujeme, že po chodbe nemáme behať!“ hnevala sa pani učiteľka, „teraz sa ti nič nestalo, ale raz si môžeš poriadne ublížiť! Presne takto vznikajú úrazy!“ Miňa koleno poriadne bolelo, len nedal na sebe nič poznať, pretože sa hanbil. „Bolí?“ opýtala sa ho tíško Školienka. „Len trochu...,“ odvetil Miňo ešte tichšie.

Na ihrisku sa ujo policajt čudoval, koľko toho deti vedia o doprave. Poznali semafor, prechod pre chodcov i ako ho majú prejsť, vedeli, že korčule nepatria na cestu a bicykle na chodník.

Školienka išla domov plná zážitkov. Prekvapilo ju, keď už takmer pri svojom domčeku počula nárek a krik. Boli to vretienky. Tak dávno sa s nimi nehrala! A že prečo? Nuž, ony stále pochabo šantili, kým Školienka sa už naučila takmer celú abecedu a počítala do dvadsať. Je pravda, že pri rátaní sa občas ešte pomýlila, ale už málokedy. No vretienky nezaujímala ani abeceda a ani počítanie.

„Prečo tak plačete, vretienky?“ spýtala sa Školienka, pozerajúc sa na štyri vretienky. Držali sa každá za svoju hlávku, hlasno vzlykali, a pri tom sa vadili. „My sme všetky chceli letieť, ale nie rovnakým smerom... A zrazili sme sa!“ vysvetlili Školienky. „Mali ste prvú pustiť mňa!“ ozvala sa jedna „Nie mňa!“ „Mňa!“ prekrikovali sa zasa. Zvada to bola ani na trhu! Školienke to prišlo veľmi smiešne. To svet nevidel! Nevedia sa dohodnúť, tak do seba narazia! pomyslela si. Ale situácia bola naozaj napätá. „Tak dosť!“ skríkla zrazu Školienka. V tom okamžiku ostalo ticho. „Keby ste chodili do školy, vedeli by ste, že ste si práve spravili ú-raz!“ „Čo je to ú-raz? Urazili sme sa?“ nechápavo krútili boľavými hlavami vretienky.

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá          Píše pre deti: Silvia Havelková

 

 

Konečne sme dnes v plnej zostave.  Dúfam, že už budeme zdraví a choroby sa nám budú vyhýbať. Hoci sme mali na začiatku roka dopravnú výchovu vo veľkom blokovom vyučovaní,  dnešok bol príjemným zopakovaním základov o doprave a chodcoch. Po rozbore textu a diskusii o lúčnom dopravnom ihrisku  ( deti živo diskutovali o tom, z čoho vytvorili značky, semafor, cestu .... čiernych mravcov si predstavili ako dopravnú políciu, červených ako hasičov, žltých ako záchranárov ... nuž bujné predstavy dnes boli na hodine ) sme si urobili kvíz. Kapitánmi súťažných družstiev bola Školienka a Kolomeľ. Hovorcom bola Vretienka, ktorej symbolom bola čierna rukavička. Vretienkou, teda hovorcom mohol byť na striedačku hocikto.   Skupiny získali bod, ak uhádli názov, alebo výstižne popísali funkciu značky. V téme sme pokračovali aj na prírodovede.

Využili sme interaktívnu tabuľu a poučili sme sa a zabavili s interaktívnym výučbovým CD Dopravná výchova pre deti. Fotografie nemáme, akosi som sa pozabudla a nič som neodfotila. Na budúce to napravím.