Denysa

20. rozprávka:

Ako Školienka bála strašidla

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

 

V ten deň Školienka bola akási unavená. Pani učiteľka rozprávala niečo o maskách, smažených šiškách, zvykoch a akýchsi Fašiangoch, ale to ju práve nezaujímalo. Bol február, zima sa jej zdala už dlhá. Premýšľala, aké to bude, keď sa hora znova zazelená a ona s Kolomeľom vyletí za prvými kvietkami.

 

Bol piatok, a tak len čo prišla Školienka domov zo školy, utekala za Kolomeľom. Toľko sa spolu už nehrali! No keď došla k jeho chalúpke, našla tam odkaz, napísaný na suchom javorovom liste:  SOM  U  BATOCERU. Zdalo sa jej, že je to nespravodlivé, lebo ona sa práve chcela hrať s Kolomeľom! Veru, trošku na Batoceru žiarlila. Pomaly sa vracala domov, hlava sklonená. Niečo čudne zašušťalo. Ako keď sa niekto prechádza po suchom lístí. Ale lístie suché nebolo, naopak, všetko bolo mokré, kde-tu ešte kôpka snehu. O chvíľu znova. No tentoraz aj niečo uvidela. Rýchlo to prebehlo od veľkého kameňa k Stankinmu domčeku. Bolo to dosť čudné, farebné, vydávalo to ten šušťavý zvuk... Kto to asi tak bol? čudovala sa v duchu Školienka a poďho za šušťajúcou postavou! Zabúchala Stonožke Stanke na oblôčik, no nikto neotváral. Pomaličky stláčala na dverách kľučku... Ešte pomalšie poodchýlila dvere... A čo nevidí? V strede Stankinej obývačky stojí čosi divné... Čo divné! Hrozné! Ba priam hrôzostrašné! „S-s-strašidlóóóóóó!“ kričala Školienka a utekala preč. Rozmýšľala veľmi rýchlo – radšej pôjde za Batocerom a Kolomeľom, keby náhodou to strašné strašidlo išlo za ňou, nech ju kamaráti ochránia! Sotva však zašla okolo šípkového kru, strašidlo sa objavilo znova! Kedy a ako ju predbehlo? „Po-po-pomóc!!!“ volala Školienka. Strašné strašidlo šuchotalo a pritom na ňu aj húkalo! A bola si istá, že ide za ňou! Bežala ako najrýchlejšie mohla. A znova začula blízko ten zvuk... Otočí hlavu – a v pravo, tam, kde sa obyčajne vretienky hrávajú na skrývačku na ňu hladí to mrzké farebné čudo... A keby jedno! Hneď ich je tam celá kopa, všetky šuchocú a chichocú sa, Školienkine nohy už ani nevládzu utekať, už len veľký strach ich ženie dopredu... Keď Školienka konečne dorazila k veľkému dubu, chcela zakričať na Batoceru, ale jazyk ju celkom neposlúchal: „Ba-ba-batoce-ce-cera!“  Veľké dvere na veľkom byte sa otvorili okamžite – no namiesto Batoceru a Kolomeľa Školienka uvidela dvoch  farebných „šuštiakov“! Jeden bol veľmi veľký, druhý menší a zavalitý. To už bolo na Školienku priveľa! Vskutku na ňu prišli mdloby a spadla na zem...

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

 

 

Dnes je piatok a my sme mali v netradičný deň  našu rozprávku preto, lebo v dnešný deň sme mali v triede Fašiangy. Východiskom bol práve príbeh o tom, ako sa Školienka naľakala strašidla.  Príbeh sa deťom veľmi páčil a tak počúvali ako muchy. Možno preto, že sa radi troška boja a každá záhada v príbehoch ich drží v napätí. Rozhovor o obsahu rozprávky sa im zdal pridlhý, nevedeli sa dočkať, kto si prvý na hlavu natiahne papierové strašidlo. Strašenie im išlo dobre, dokonca tak dobre, že zabúdali hrať svoje role ďalej. Ostatné deti sa veľmi smiali, táto dramatizácia bude  asi patriť medzi tie najobľúbenejšie. 

Keď sa deti vložia do určitého momentu, v tomto prípade to bolo „dobre strašiť“ mlčali ako ryby a tak bolo treba aj našepkávať, aby sme sa dostali aj k Školienkinym mdlobám a záchrane. Nuž improvizáciu musíme ešte trénovať.

Zaujímavá bola pre deti aj hra: Hádaj k tom som. Vychádzala z motívu v rozprávke: V chalúpke je tma a uprostred tmy niekto stojí. So zaviazanými očami musí Školienka zistiť, kto to je. Pomôž si hmatom. Hra deti bavila. Bola som prekvapená, ako sa veľmi rýchlo a správne deťom podarilo uhádnuť nahmataného kamaráta.