Denysa

19. rozprávka:

Ako si Školienka uvedomila, že plynie čas

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

 

V jeden deň sedela Školienka za stolom a písala si domácu úlohu z matematiky. Na zemi sa buchtami napchával obrovitánsky Fúzač Batocera, návšteva z ďalekého ostrova Borneo. Zrazu ju z počítania vytrhli jeho slová: „Vieš čo, Školienka? Dedko Roháč hovoril, že u vás nie je vždy tak chladno.“ Školienka zdvihla hlavu od príkladu 2+3+1=  a odpovedala: „Áno, u nás máme jar, to je vtedy, keď sa príroda budí zo spánku a všetko je jemne zelené. Nasleduje leto – to mám najradšej, lebo sa vonku hráme. Jeseň je spočiatku farebná, ale keď začne byť sychravo, už to nie je príjemné.“ Spomenula si, ako jej na jeseň vretienky umazali šaty. „A teraz je zima,“ dodala a znova začala rátať. „U nás je to také jednotvárne, stále je teplo. Svieti slnko alebo prší, ale nikdy nepadajú farebné listy, ani nesneží ...,“ pokračoval Batocera. „Vieš čo? Ostanem na vašej lúke a zistím, aké to je to striedanie ročných období!“ Školienka prekvapene zdvihla hlavu. Mala Batoceru úprimne rada. Bol dobrosrdečný a milý, ale žiť s ním nebolo ľahké... Ráno, len čo vstala, najskôr musela prekročiť jeho ľavú nohu, potom pravú nohu, pravé dlhokánske fúzisko a následne pravú ruku, aby sa umyla v kúpeľni. Do kuchyne na prípravu raňajok sa dostala tak, že prekročila pravú ruku a veľkú hlavu. A keď chcela ísť ku stolu, aby sa najedla, musela prekročiť znova Batoceru hlavu, ľavé dlhokánske fúzisko a ľavú ruku.

No, nech ho mala naozaj v láske, jej vlastný domček sa stal vďaka Batocerovi hotovým labyrintom.

Batocera pochopil, že Školienke sa jeho nápad asi celkom nepozdáva, keď na neho len zíza a nič nehovorí. „Dúfam, že sa nebudeš na mňa hnevať, keď sa presťahujem do starého dubu. Je blízko toho pňa, v ktorom žije Dedko Roháč. Aspoň by som mu pomáhal, keď nebude vládať nosiť drevo alebo upratovať. Veď je na dôchodku, celý deň trávi osamote. Už som si tam začal zariaďovať byt.“ Školienke padol kameň zo srdiečka. „To je skvelé, Batocera! Budeš ku mne chodiť na buchty, a porozprávať sa. Pritom ráno a večer nebudem o teba zakopávať!“ nechtiac jej vyletelo z úst. „Áno. Veď aj tak sme spolu len keď sa začína deň a podvečer. Ráno vstaneš, ideš sa umyť, obliecť, najesť a odchádzaš do školy. Celé dopoludnie sám. Po obede máš krúžky. A keď prídeš domov, trochu ideš von a nakúpiš, robíš si úlohu, varíš a upratuješ, hráme sa málo. Nie je na to čas.“ A vtedy si Lienka Školienka uvedomila, že je to naozaj tak. „Prepáč, Batocera, že som s tebou tak málo...“ Ale Batocera sa usmial popod dlhé fúziská: „To je v poriadku, Školienka. Tvoj deň je skvelý. Veľa sa naučíš, veľa zažiješ, veľa dokážeš.

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

 

 

Rozprávka „Ako si Školienka uvedomila, že čas plynie“ má  náučný charakter. Zachytáva čas plynutia v ročných obdobiach, o ktorom sa deti už dozvedeli aj dvoch predošlých rozprávkach. Ústredná myšlienka príbehu sa viaže na denný režim Školienky, ktorej ho ráno pripomenul Batocera a v škole za svoju odpoveď získava jednotku. V rozbore príbehu sme sa aj my zamerali na voľné prerozprávanie jej dňa a potom si deti mohli skúsiť v kostýme Školienky  postupne vyrozprávať svoj deň. Veľmi pekne to vládla Mária a Miňo a tak dnes si domov v žiackej knižke odnášali jednotku z prírodovedy. Prehrali sme si aj pasáž rozhovoru Botacera a Školienky, kde jej oznamuje, že ostáva na lúke po celý rok. Sedením Botacera na zemi sa snažia deti znázorniť jeho veľkosť v domčeku. Majú aj svoje predstavy, ktoré dokážu stvárniť do kresby. Miňo nám dnes priniesol ukázať svoj výkres, ktorý k rozprávke cez víkend nakreslil. Je naozaj krásny.

K tejto rozprávke je možné uplatniť rôzne didaktické hry s obrázkami, kde treba ukladať v časovej záväznosti činnosti človeka. Ja takýto materiál k dispozícii momentálne nemám, ale verím, že iní učitelia áno.