Denysa

16. rozprávka:

Školienka a konvalinka

späť

Tento projekt podporuje Konto Orange, Penta, firma Lieskovec  a OZ Poza školu .

 

V jeden deň sa Školienke akosi nedarilo. V škole sa tri razy pomýlila na matematike, pri čítaní si pomýlila L a V a navyše na výtvarnej výchove vyliala pohár s vodou práve domaľovaný výkres. Aj keď pani učiteľka nekričala, zdalo sa jej, že predsa len trošku nahnevaná bola.  A teraz mala chuť niečo nové zažiť, no bolo  chladno a vretienky boli niekde schované. Kolomeľ šiel k príbuzným na návštevu a ona sa nudila. Dokonca stretla Muchu Bombuchu a zistila, že sa stále neumýva. Toľko jej dohovárala, aby nechodila špinavá! Lenže muchy sú už raz také – majú rady špinu a hotovo. Školienka z toho bola sklamaná.

A tak len namosúrene kráčala, nič ju nebavilo. Vtom na konci lúky z jemného poprašku snehu vyčnievajú čudné červené bobule. Nikdy predtým si ich nevšimla. Veselo sa pohojdávali vo vetre a jej sa zdalo, že takéto pohyby už niekde videla.  „Čo ste zač?“ spýtala sa Školienka. Bobule sa zachichotali. „My sme predsa konvalinky...“ „Nie! Konvalinky poznám! Sú biele a kvitnú na jar. Vy ste červené a guľaté a je zima!“ protestovala Školienka. „Veď áno, my sme vyrástli na jeseň namiesto bielych kvietkov!“ znova zvonivo zaštebotali bobule. Školienka ostala stáť. Vedela, že konvalinky sú veľmi jedovaté, tak sa k nim radšej nechcela ani priblížiť. „Čo si taká smutná? Poď k nám, poď si z nás odtrhnúť a pochutnať si! Sme také chutné ako pekné!“ lákali plody konvalinky Školienku. Vedela, že v niektorých bobuliach je veľa vitamínov a sú sladké. Napríklad v šípkach, ríbezliach, baze, v egrešoch... Ale o bobuliach konvalinky nepočula. Váhala. Akosi sa jej to nezdalo. „Viem, že keď zjem šípku, budem sa cítiť lepšie, lebo obsahuje vitamíny... ale ako je to s vami?“ „Ách, keď zješ nás, budeš sa cítiť ako v raji!“ štebotali zaliečavo bobule. Školienka stále rozmýšľala. Dobre si pamätala, že niektoré bobule sa jesť nesmú. Napríklad tá, ktorá má meno po vrane... vranie oko. Ale o bobuľkách konvalinky nevedela nič. „Nože si nás odtrhni, hneď zabudneš na svoje starosti!“ „Starosti teda mám... V škole sami dnes nedarilo. A môj kamarát je preč. A Mucha Bombucha vôbec nepočúva moje rady!“ ponosovala sa Školienka. „No vidíš, tak ty počúvni rady naše!“ sladkým hlasom sa zaliečali bobule. No čo, skúsim, povedala si naša lienka a odtrhla jednu bobuľu. Bola tak veľká ako Školienka, ale šlo to na počudovanie ľahko. „Tááák,“ líškala sa odtrhnutá bobuľa, „... a teraz sa do mňa zahryzni...“  „Školienka nie!“ začula za sebou hlas Muchy Bombuchy, ale bolo už neskoro.  Už si odhryzla taký kus bobule, aký sa jej zmestil do ústočiek. „Školienka, vypľuj to! Vypľuj to!“ kričala Bombucha ako o dušu. No Školienka už zatvárala oči a pomaly, pomaličky klesala k zemi. Bombucha ju zachytila v náručí a pomaly pokladala na chladnú hlinu. „Pomóóc! Pomóóc!“ volala na plné hrdlo.

 

Dokončenie rozprávky je v pripravovanej knižnej podobe: Školienkine dobrodružstvá               Píše pre deti: Silvia Havelková

Tentoraz išlo do tuhého. Prišiel typ rozprávky, v ktorom skočila všetka rozprávková sranda. Silvia vybrala symbol drogy a jej nebezpečenstva konvalinku a jej červené jedovaté bobule. Deti boli rozprávkou tak zaskočené, že sa nevedeli ani rozhovoriť. Na obligátnu otázku: Ako sa vám páčila rozprávka? Bola pekná? Odpovedali sucho: „Áno“. Tak toto som nečkala. Zaskočili aj mňa. Myslela som si, že deti spustia tak, že nestihneme ani dramatizáciu. A tak sme začali rozhovor o jedovatých bobuliach, plodoch kríkov, ktoré aj oni môžu po ceste domov, alebo v prírode uvidieť. Z internetu som vytlačila niekoľko obrázkov a vyznačila symboly jedovatej látky ( lebky). Tu sa už chytili a každý pridával, čo kde počul, či videl. A tak sme sa nenápadne dostali aj na rozhovor, čo je to droga, čo je to závislosť, aké je to nebezpečné, čo človek závislý od drogy je schopný všetko urobiť. Povedali sme si, ako si dávať pozor na seba i ako sa správať, keď nás osloví cudzí človek, či nájdeme nezvyčajnú vec, injekčnú striekačku a pod. Tému i hĺbku rozohovru viedli deti, vychádzala som z toho, čo kto nadhodil v reči. Potom prišla na radu dramatizácia, vyskúšali sme si trikrát rozhovor s bobuľami a záchranu života verných kamarátov.