ako sme jedli perníkový domček...

Ďalšia zaujímavosť

2. 6. 2006, Omšenie

Čo bolo  pred tým: Rozdávali sa pozvánky, pozývali hostia, dohadovalo pohostenie, pošuškávalo sa o daroch. Pozvaná som bola aj ja.  Úprimne...., myslela som si, že sa z toho do rána vyspia. Ale nestalo sa tak. Mali to premyslene ešte lepšie. A tak si ráno, pýtali povolenie od samého pána riaditeľa. Bol zaskočený ešte viac ako ja. Za celé roky učiteľovania sa mu také dačo  ešte nestalo. V rozpakoch sme sa radili, čo s tým. Zvedavosť nám nedala, a  tak sme zvolili áno. Čakalo nás krásne prekvapenie.  Nechceli by ste byť opäť v škole?

Ráno:  Nie je ženích . Rýchlo sa zháňa nový. Nie je problém. Dobrovoľník je na svete. Len mama (sekretárka školy) o tom ešte nevie.

Tesne pred svadbou: Nie je nevesta. Ale aj to sa raz — dva vyriešilo. Už oblieka šaty. Párik je ako lusk. Do priprav sa zaangažovali mamičky. ( Prečo asi???)

 

Nevesta i ženích si vybrali svojich svedkov . Ešte posledná otázka: „ Chceš dať svojmu kamarátovi priateľské srdce z lásky?“

Vymenili si papierové prstienky, sľúbili si večné kamarátstvo, len pusu na líčko sa hanbili dať.

Svadobnou tortou bol náš pečený medovníkový domček. Toto bola tá najvhodnejšia príležitosť na jeho zjedenie. Sama nevesta so ženíchom ponúkali z medovníku všetkým svadobčanom. I oni sami sa najedli pri jednom podbradníku.

Na záver sa tancovalo i spievalo. Každý, čo prišiel, nebanoval. Už vieme, kde bude ďalšia svadba, lebo nevesta svoju kyticu hodila do rúk jednej družičke.