Aby nikto nezablúdil...

Ďalšia zaujímavosť

Je nádherný deň. 

 

Z prváckej triedy sa nesú nežné hlásky Marienky a Janíčka i zlej Ježibaby z magnetofónovej nahrávky. Niektoré deti si len tak kreslia, iné ležia na koberci alebo chrúmu desiatu, čo nestihli zjesť cez predošlú prestávku. Máme chvíľku času po výchovnom koncerte, neoplatí sa ani vyťahovať učenie. A tak sa opäť vnárame do našej obľúbenej rozprávky.

Slniečko nás láka von, volá .... Hlúpučké, akoby nevedelo, že je ešte vyučovanie.

Máme výtvarnú výchovu, načo sedieť v triede, poďme von. Berieme kriedy a kreslíme. Kreslíme po chodníku medovníkové domčeky, kľukaté cestičky lesom, zatúlané deti, kúzla rozprávky. A ja sa dívam na tie veselé a šťastne deti.  Obdivujem malé dielka šikovných umelcov. Je radosť odchádzať zo školy po takom vyzdobenom  chodníku. Vtedy si spomeniem na moje detstvo, zafúľané biele ruky od kriedy i na to, ako som zapierala, že som si no nohavíc ruky neutrela. Ach, tie krásne časy.

 

 

Omšenie, chodník do školy, 23.5.2006